Pre niekoho sú to len stránky v učebnici dejepisu, pre iných trauma, ktorá nezmizla ani po desaťročiach. Keď vojská Varšavskej zmluvy obsadili Československo, bežný život sa zo sekundy na sekundu zmenil na boj o prežitie. Autentické svedectvo pani Jarmily Ambrožovej, rodenej Fabiánovej, ktoré poskytla regionálnemu portálu Som Novozámčan, ukazuje, aký bol august 1968 v Nových Zámkoch pre tri malé deti.
Všetko sa začalo v radostnej atmosfére rodinnej oslavy. V nedeľu 18. augusta 1968 sa v obci Dubník (okres Nové Zámky) zišla celá široká rodina. Dôvodom bola zlatá svadba starých rodičov pani Jarmily. Jej stará mama sa narodila presne 18. augusta 1900 a vydávala sa v deň svojich osemnástych narodenín.
Po veľkej oslave plnej jedla a koláčov sa rodičia vrátili domov do Nových Zámkov, pričom svoje tri deti nechali u starých rodičov na prázdniny s tým, že po ne o týždeň prídu.
Rodina musí byť spolu
Bezstarostné prázdniny na vidieku rázne ukončilo ráno 21. augusta. Do domu starých rodičov vbehol vystrašený bratranec a naliehal, aby okamžite zapli rádio.
„Zapli ho a spolu sme počúvali dosť hrozivo znejúce informácie. Chvíľu dedko počúval, potom zhodnotil situáciu: ‚Zle je, prišli vojská, z toho môže byť hocijaký konflikt, aj vojnový. V takých chvíľach musí byť rodina spolu. Deti musia domov, do Nových Zámkov,‘“ spomína na osudné ráno Jarmila Ambrožová, ktorá mala v tom čase len desať rokov. Jej sestra mala necelých štrnásť a brat necelých dvanásť.
Stará mama deťom narýchlo zbalila veci do cestovnej tašky, odprevadila ich na autobus a odovzdala priamo do rúk vodičovi s inštrukciami: „Odvezte ich a vysaďte na námestí, nik po nich nepríde, ale oni z námestia trafia domov.“
Hlaveň samopalu a obrnené vozy pri Elektrosvite
Cesta medzimestským autobusom prebiehala relatívne pokojne, no len do momentu, kým vozidlo nedorazilo k mostu cez rieku pri podniku Elektrosvit v Nových Zámkoch. Tam cestujúcich čakal šok.
„Na ceste stáli tanky, obrnené vozy, na šoféra mieril ruský vojak so samopalom. Autobus do mesta nepustili, všetci cestujúci museli vystúpiť,“ opisuje dramatické chvíle pani Jarmila.
Tri malé deti sa tak ocitli samy na okraji obsadeného mesta. Z mosta dovtedy nikdy nešli bez sprievodu na druhý koniec Nových Zámkov – bývali až na Moyzesovej ulici, čo znamenalo prejsť z Andovskej (vtedy Leninovej) smerom k vtedajšiemu Hliníku, v blízkosti dnešnej nemocnice. Plné strachu kráčali za skupinkou dospelých, ktorí smerovali do centra, odkiaľ už cestu domov poznali.
Šok pre rodičov
Keď tri osamotené deti dorazili domov a zjavili sa v záhrade, ich rodičia zostali v absolútnom šoku.
V ére bez mobilných telefónov rodina nedokázala komunikovať. Kým starí rodičia na dedine žili v presvedčení, že v čase krízy musia byť deti u rodičov, rodičia v meste sa utešovali tým, že deti sú v bezpečí na vidieku, kde je menšie riziko stretu s vojskom a dostatok potravín.
Dospelí si vydýchli, no pre detskú psychiku zanechal august 1968 v Nových Zámkoch hlboké jazvy.
„Dodnes mám pred očami ten des, ako na moste stáli tanky a ako vojak so samopalom mieril na šoféra. Keď sme vystupovali, stál pri dverách autobusu. Predierali sme sa pomedzi ťažkú vojenskú techniku a vojakov so samopalmi. Tú hrôzu, že sme sami traja uprostred vojnového diania – lebo tak to moja desaťročná hlava vyhodnotila – nezabudnem do konca svojho života. Teraz mám 68 rokov, ale ten obraz hrôzy a bezmocného strachu cítim pri spomienkach doteraz,“ uzatvára svoje svedectvo Jarmila Ambrožová.
Následky vojenskej invázie na seba nenechali dlho čakať ani v bežnom živote. Panika spôsobila hromadné nájazdy do potravinových samoobslúh, kde sa tovar následne prideľoval na prídely – napríklad kilo múky či fazule na osobu.
V septembri bola zrušená plánovaná škola v prírode a obyčajná oprava rodinného auta trvala dva mesiace, pretože v krajine chýbali základné náhradné súčiastky.
Redakcia Som Novozámčan ďakuje pani Jarmile Ambrožovej za to, že našla odvahu zdieľať svoj príbeh. Práve takéto spomienky nám pomáhajú nezabudnúť.
Čo sa stalo 21. augusta 1968?
V noci z 20. na 21. augusta 1968 vtrhli vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy na územie vtedajšieho Československa. Išlo o armády Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska, Bulharska a Nemeckej demokratickej republiky (NDR), ktoré zrealizovali masívny vojenský zásah pod kódovým označením Operácia Dunaj.
Hlavným cieľom tejto invázie bolo potlačenie reforiem a definitívne zastavenie demokratizačného procesu známeho ako Pražská jar. Tento celospoločenský pohyb viedol vtedajší prvý tajomník ústredného výboru komunistickej strany Alexander Dubček.
Intervenčné vojská mali za úlohu rázne zamedziť akýmkoľvek ďalším snahám o nastolenie zriadenia, ktoré dostalo prívlastok „socializmus s ľudskou tvárou“.
Samotný august 1968 a s ním spojená okupácia mali od prvých chvíľ tragické dôsledky. Vojenský zásah si vyžiadal obete na životoch z radov civilného obyvateľstva.
Po týchto udalostiach nasledovalo v krajine ťaživé obdobie takzvanej normalizácie. Táto éra so sebou priniesla nielen tvrdú cenzúru a rozsiahle politické čistky, ale vyústila aj do núteného odchodu mnohých občanov do emigrácie.
Celý pobyt sovietskych vojsk na našom území bol následne formálne legalizovaný zmluvou, ktorá definovala podmienky „dočasného pobytu“. Historická realita však ukázala, že tento „dočasný pobyt“, ktorý odštartoval august 1968, nebol vôbec krátkodobou záležitosťou. Nakoniec trval dlhých 23 rokov a formálne sa skončil až odsunom posledného sovietskeho vojaka v roku 1991.