Do poslaneckých lavíc Národnej rady zasadla uprostred volebného obdobia vo februári, kedy vystriedala odstupujúceho poslanca KDH Martina Šmilňáka. Svoju lekársku prax v Nových Zámkoch však neopustila. Lekárka a poslankyňa Monika Kolejáková v rozhovore pre Som Novozámčan vysvetľuje, prečo nám hrozí kritický nedostatok lekárov aj sestier, v čom zlyháva sociálny systém, ako sa dá zvládnuť trojitý politický mandát a na akom novom zdravotnom projekte participujú Nové Zámky.
Vo februári ste vystriedali poslanca Šmilňáka. Aký bol tento náhly presun z ambulancie do parlamentu, keďže nešlo o klasický začiatok volebného obdobia?
Pre mňa to bolo aj trochu šťastie, že to nebolo hneď na začiatku. V čase, keď vrcholila septembrová kampaň, moja kolegyňa v ambulancii odchádzala predčasne na materskú dovolenku, a vtedy by som túto agendu určite nezvládla.
Dozvedela som sa to na lyžovačke a trvalo mi asi polhodinu, kým som si premyslela, ako to zladím. Skúsenosti s inými životnými krokmi mi dali príležitosť naučiť sa dobrý time management. Povedala som si, že to dokážem.
Viacero vašich pacientov sa pýtalo, ako to dokážete psychicky aj fyzicky stíhať, keďže v ambulancii bývate aj ráno pred parlamentom.
Máme trošku privilégium ako lekári, že tú svoju činnosť môžeme ďalej vykonávať, ale človek si musí dobre zadeliť čas. Výhodou je, že Národná rada nie je každý deň a týždeň, sú to schôdze na 3-4 týždne. Aj v tom týždni viem pracovať v pondelok a piatok v ambulancii.
Najdôležitejšou časťou v parlamente je schvaľovací proces a hlasovanie, takže aj počas schôdze v utorok, stredu a štvrtok viem byť v práci od 7:00 do 9:00. Mám šťastie na dobré vzťahy s kolegami; jeden deň v týždni, keď máme Národnú radu, ma zastupuje kolegyňa z Komárna. V lete ku mne nastupuje nová zamestnaná kolegyňa, takže sa to dá zvládnuť.
Vy ste však „trojitá“ poslankyňa – okrem parlamentu ste poslankyňou mesta Nové Zámky aj Nitrianskeho samosprávneho kraja (NSK). Toto už musí byť časovo neúnosné.
Zasadnutia mestského a krajského zastupiteľstva sú väčšinou každých 6-8 týždňov. Mestské zastupiteľstvo je v stredu. Som dieťa Zajacovej reformy, po ktorej som musela odísť z nemocnice a odvtedy, už 22 rokov, pracujem v ambulancii len 4 dni v týždni. V stredu som mala vždy voľno.
Zastupiteľstvo NSK v Nitre máme z času na čas v pondelok, to si viem naplánovať. Celkovo je to pre mňa príjemná zmena a relax od prísnej disciplíny v ambulancii, kde neustále myslíte na pacientov.
Veľmi ľahko sa to dá zvládnuť aj vďaka mojim dvom asistentom, ktorí sú veľmi nápomocní, vedia materiály kapacitne zhodnotiť aj ma nanavigovať. Ja už musím preštudovať iba desať percent materiálov a urobiť si záver. V parlamente tiež komunikujeme s klubmi; nerozumiem všetkému, ale iní poslanci áno, vysvetlia nám to a dohodneme sa. Keby som nemala asistentov, veľmi by ma to zaťažilo.
V parlamente začínate pôsobiť vo výbore pre sociálne veci. Čo konkrétne tam chcete presadiť?
Sociálna oblasť je mojou srdcovou záležitosťou už asi 30 rokov, odkedy som ako mladá lekárka na materskej robila lekársky filter pre deti prijímané do týždňového DSS na Cyrilometódskej ulici, čo je dnes Centrum Pod kopcom. Uvedomila som si vtedy, aké mám v živote šťastie a cítim to trošku ako dlh voči týmto ľuďom.
Jedným z mojich merateľných cieľov je vytvoriť podmienky pre rodičov, ktorí sa celý život starajú o znevýhodnené deti – napríklad autistov alebo deti s Downovým syndrómom.
Tieto deti zostanú deťmi aj v päťdesiatke. Chceme dosiahnuť, aby v čase, keď už rodič nevládze, nemuseli byť rozdelení a mohli bývať spolu v jednom zariadení. Spolupracujem na tom aj s Andrejkou Turčanovou. Najdôležitejšie bude rozprávať sa s každým jedným poslancom, aby si to osvojili.
V súvislosti s novozámockým Centrom Pod kopcom sa riaditeľka sťažovala na nižšie financie od štátu pre nové zákony. Budete to riešiť?
Momentálne sme v prechodnom období prijatia nového zákona o účte daného klienta a ukazuje sa tam veľa nedomyslených vecí. Je obrovský problém s integrovanými posudkami. Máme tu „zázračné uzdravenia“, kde celoživotný autista je zrazu posúdený tak, že nespĺňa kritériá, stáva sa „zdravým“ a musí ísť do normálnej práce.
Mamy prichádzajú o opatrovateľský príspevok, hoci 15 rokov sa venovali len dieťaťu a stratili svoje pracovné schopnosti. Dieťaťu totiž musíte byť k dispozícii do poslednej chvíle a nemáte šancu nájsť si adekvátnu prácu.
Tieto nepriaznivé skúsenosti som už s pomocou Centra Pod kopcom posunula ďalej. Ako poslankyňa mám možnosť dostať sa na ministerstvo, dožadovať sa spolupráce na ZMOS-e či Únii miest a hľadať riešenia. Verím, že ministerstvo tieto zlé skúsenosti z praxe a návrhy riešení zohľadní.
Pripravujete v parlamente niečo, čo sa dotkne priamo Nových Zámkov?
Podarilo sa nám spolu s mestom, Slovenskou akadémiou vied (SAV), Regionálnym úradom verejného zdravotníctva (RÚVZ), atletickým klubom a občianskym združením Jarky Kreškóciovej získať z eurofondov grant na tri projekty.
Jeden z nich by mal približne do štyroch mesiacov vytvoriť koncept „ambulancie zdravia“ na RÚVZ. Novozámčania nad 50 rokov sa tam budú môcť prísť naučiť, čo je to zdravý životný štýl, zažiť si ho v praxi a realizovať.
Tento projekt funguje na SAV s výbornými výsledkami a z Nových Zámkov by som ho chcela pilotne dostať cez regionálne úrady na celé Slovensko.
Ústrednou témou je pre vás ale stav ambulantného sektora. Sú obavy oprávnené?
Prichádzame do kritického momentu generačnej výmeny starých lekárov. Pripravovala som si dáta a napríklad Komárno a Topoľčany majú už teraz 80 percent všeobecných pediatrov vo veku nad 60 rokov. Až 85 percent pediatrov v príprave sú pritom mladé ženy, ktoré logicky prerušujú vzdelávanie pre materské dovolenky, čo v našom kraji vychádza na 6 až 8 rokov výpadku.
Týchto lekárov jednoducho nestihneme vychovať, kým tí súčasní dosiahnu 70 rokov, kedy väčšina naozaj odchádza do dôchodku.
Oveľa väčší problém ako lekári sú však sestry. Reálne hrozí, že v rokoch 2035 až 2040 budeme mať len 40 percent sestier z toho, čo máme teraz, pretože najsilnejšie ročníky máme 40+ a príchod nových do systému je len tretinový oproti tomu, čo potrebujeme.
Kde robíme chybu v systéme?
Máme príliš veľa nemocničných lekárov a špecialistov a stále klesajúci počet ambulancií. V Dánsku, ktoré má podobný počet obyvateľov, majú namiesto 100 nemocníc ako my len 25. Namiesto našich zhruba 3100 ambulancií majú už teraz cez 3000 a investujú do toho, aby ich mali 5000.
V prvých ekonomikách vedia, že ambulancia má udržiavať zdravie a preventívne zachytávať choroby. My naopak investujeme do nemocníc, ktoré riešia už len komplikácie.
Mám obavu, že o zhruba osem rokov budeme v absolútnom kritickom štádiu nedostatku ambulancií.
Prečo teda mladí medici po škole nejdú robiť do ambulancií?
Pretože 62 percent medikov, ktorých sme sa pýtali v roku 2024, nechce podnikať a mať „eseročku“. Chcú byť len zamestnaní, ráno prísť do práce a poobede odísť ako bežní lekári. Ak ide medik do nemocnice, nemocnica mu garantuje plat daný zákonom. V ambulantnom sektore takúto ponuku a istotu nemá. Musí si od nuly všetko budovať sám. Štát na to nemyslí, nevyhnutne by mal mladým lekárom po atestácii garantovať plat aspoň na prvé tri až štyri roky.
V Nitrianskom kraji nám do roku 2030 bude chýbať 50 až 100 všeobecných lekárov pre dospelých a 20 až 50 pediatrov. Aby sme v roku 2035 vymenili aspoň tých minimálnych 70 chýbajúcich lekárov, mali by sme ich už teraz mať v príprave. My tam máme momentálne len 31 lekárov, z čoho 10 je na materských dovolenkách. Reálne sa nám tak na tých 70 miest dostane len 21 ľudí.
Čo to znamená pre bežného pacienta, ak zaniknú ambulancie na dedinách?
Ak sa zatvorí ambulancia s 1500 pacientmi, pretože tam niet lekára, títo pacienti prejdú do vedľajšej ambulancie. Tá bude mať zrazu 3000 pacientov. Lekár má stále len 8 hodín pracovného času, čiže na dvojnásobný počet pacientov bude mať dvakrát menej času. Znamená to preťaženie a dlhšie čakanie.
Kolegyňa z nemocnice mi hovorila, že kedysi chodilo do ambulancie 20 až 25 pacientov za deň. Dnes, obzvlášť po covide, je štandard okolo 50 ľudí a počas chrípkovej epidémie príde aj 100 detí za jeden deň. Ak bude mať lekár 3000 detí namiesto 1500, bude to katastrofa. Apelujem preto na ľudí, aby sa starali o svoje zdravie a na jeseň sa zapojili do nášho nového projektu.
Z iného súdka – kde si lekárka a poslankyňa Monika Kolejáková dokáže v Nových Zámkoch oddýchnuť?
Najčastejšie ma môžu ľudia stretnúť v mojej ambulancii, odkiaľ rozhodne nehodlám odísť ani do vysokého veku, čo môžem všetkých ubezpečiť. Je to miesto, kde vnímam problémy ľudí, z ktorých čerpám podnety.
Keď však mám čas, rada chodím s manželom bicyklovať na hrádzu. Pomerne často si tiež chodím zabehať v okolí domu a Mederskej ulice, alebo ideme na prechádzky, napríklad do Berku.
Ako reagovali vaši pacienti na to, že ste v parlamentnej politike za KDH?
Keď som sa stala mestskou a krajskou poslankyňou, reakcie boli skôr rozpačité a rezervované. Dnes ma to však veľmi príjemne prekvapuje.
Minimálne polovica pacientov sa pri odchode vyjadrí k môjmu pôsobeniu v Národnej rade a z nich 95 percent reaguje pozitívne. Uvedomujem si, že ľudia sa primárne boja, že stratia lekára, no môžem zopakovať, že som do politiky išla zdravotníctvo zlepšiť, nie zhoršiť tým, že zatvorím vlastnú ambulanciu.
V našom poslednom rozhovore ste povedali peknú vetu: „Mama to musí zvládnuť“. Sme v stave, že potrebujeme viac žien v politike?
Jednoznačne. Matky si vedia výborne rozdeliť čas a robiť viac vecí naraz. Nestaráme sa iba o seba, máme popri domácnosti aj kariéru, myslíme na iných, na manžela a deti.
Je to vlastnosť, ktorú máme prirodzene danú, a práve tá v dnešnom mužskom svete chýba. Viac žien by politiku určite obohatilo.
Zažili ste v Národnej rade aj úsmevné chvíle, ktoré vám zlepšili náladu?
Dnes na tlačovke! Stála som vedľa mojich kolegov z KDH, Františka Mikloška a Braňa Škripeka. Braňo Škripek potichučky hovorí: „No, a ja sa modlím za KDH.“ A Ferko mu na to odpovedal: „Pokračuj v tom, až kým sa nedostaneme pod päť percent.“. František má výborné bonmoty.
Potom ešte pri inej príležitosti vystúpil a povedal: „Páni, všimli ste si, že z 12 poslancov a vedenia KDH sú tu až štyria Prešovčania? My západniari to považujeme za presilu, ale vynasnažíme sa to ustáť.“.
V politike aj v živote platí, že sa netreba brať príliš vážne a je fajn nájsť si ľudí, s ktorými sa dokážete zasmiať. To ohromne pomáha zvládať to kvantum práce.
