Gabriel Paulík sa do histórie Palárikova nezapísal len ako dlhoročný kňaz farnosti, ale aj ako ľudový liečiteľ počas cholerovej epidémie v roku 1866.
Jednou zo známych obcí nášho regiónu je Palárikovo. Obec má mnoho kultúrnych pamiatok a zaujímavostí. K nim patrí aj – v blízkosti kostola sa nachádzajúca – drevená socha v životnej veľkosti, ktorá znázorňuje kňaza Gabriela Paulíka, ktorý zasvätil 38 rokov svojho života obci v službách cirkvi.
Na obecnom cintoríne sa nachádza jeho celoročne upravovaný hrob, nad ktorým sa týči kamenná socha. O Paulíkovi môžeme s istotou povedať, že jeho životné dielo presahovalo hranice obce i Uhorska.
Od štúdií ku kňazskej službe v Palárikove
Gabriel Paulík sa narodil 1. januára 1818 v Modrom Kameni / podľa niektorých zdrojov v Tisovci/. Štúdium teológie absolvoval v Trnave. V r. 1835 vstúpil do seminára v Ostrihome. Po štúdiách filozofie v Trnave a teológie v Pešti ho 23. júla 1842 vysvätili za kňaza.
Ako kaplán pôsobil po poldruha roka v Tekovských Trsťanoch, potom dva mesiace v Komjaticiach. Počas pobytu v Komjaticiach mal na neho veľký vplyv tamojší správca farnosti Andrej Caban, ktorý bol aktívnym účastníkom národnooslobodzovacieho hnutia, angažoval sa za uskutočnenie štúrovského programu národnej osvety. Sám Paulík, celý život sa hlásiac k slovenskej národnosti, bol veľkým podporovateľom ideí štúrovcov.
V r. 1844 bol Paulík vymenovaný za farára v Slovenskom Mederi (Tótmegyer), v dnešnom Palárikove. Tu, popri svojom kňazskom povolaní sa plne venoval včelárstvu, rozvoju vzdelanostnej úrovne obyvateľov obce a ľudovému liečiteľstvu.
Jeho kázne vychádzali aj tlačou
Paulík bol vynikajúcim rečníkom. Paulíkove kázne boli zrozumiteľné a zaujímavé nielen pre verejnosť, ale aj pre kňazov o čom svedčí i to, že tlačou bolo vydané aj Paulíkovo dielo: Kázeň k slawnosti prwotin welebn. P. Štefana Tótha, nowoposwateného kňaza, v Modrom Kameni na den Mena Ježiš Roku 1859 držaná (Budín 1859, 8 s.).
Jeho kázeň, ktorú predniesol pri hrobe Andreja Cabana 3. mája 1860 tak zaujala všetkých zúčastnených, že bola zverejnená v roku 1860 v Budíne, tlačou Martina Bagó:Kázeň, ktorú pri pohrebe prevelebného P. Ondreja Gabhna, farára Komjatického, v chráme sv. Alžbety dňa 3. mája 1860 držal Gabriel Paulik, farár Tótmederský. V Budine. Tiskem Martina Bagó. 1860. v 8. str. 16.
Na jednu zo slávnostných príhovoroch Gabriela Paulíka upozorňuje aj článok z časopisu Cyril a Metod, č.28, rok vydania 1865 sa dozvedáme zaujímavú informáciu, ktorá je spojená s menom Gabriela Paulíka: „Dve zriedkavé slávnosti sa vykonávali v okolí našom, ktoré preto v.c.obecenstvu sdeliť pospiechame. V nedeľu XX po sv.Ducha boli sme očití svedkovia pri posviacaní filiálneho chrámu Žitva a Födimeš, k farnosti Ezdych prislúchakúceho , ktorý Jeho Excel. Gróf Alojš Károly, vyslanec c.kr .pri dvore Pruskom vynaložiac naň vyše 3000 zlatých, velkodušne obnoviť dal – obdivu to hodná zaiste prípadnosť v náboženstvu ochladzujúcich časov tunajších.Úrad posvätitela konal dôstojný pán dekan z Vanky ,Ján Družbovič pri asistencii kňažstva susedného. Reč maďarskú držal pán prevelebný farár citinský R.h.Bálázsy, líčac zásluhy Jeho Excelencie, slovenskú reč ale držal pán prevelebný Gabriel Paulík , farár tótmederský povestný, výmluvnosťou svojou kárajúc chladnosť ludu vo vystavovaní a obnovovaní chrámov starovekých ,poukazujúc výborne na horlivosť predkov našich… (Pozn. autora: citovaný text v pôvodnom znení bez gramatickej úpravy).
V roku 1854 v prílohe Palárikových Novín zverejnil báseň: „City radosti pri posvácaní obnoveného chrámu Tótmegyerského dňa 31. decembra roku 1854.“
Úryvok z básne
Dnes od Váhu k Tótmegyeru
S velkou radosťou sa berú
Ešte aj tie divie husy,
Tam veľká slávnosť byť musí!
***
Ó deň tento zvelebený!
Do jak veľkej žiadosti,
On je už raz uríbený
K všeobecnej radosti.
***
Preč halenu poplácanú!
Sem novú spoza stola!
Pristrojte sa k posviačaniu
Megyerského kostola!
Počas cholery navštevoval chorých a umierajúcich
V auguste 1866 vypukla epidémia cholery. Paulík navštevoval chorých a umierajúcich. Chorých liečil „sirkovým kvetom“ „uhlím“, čo boli jediné prostriedky z ľudového liečiteľstva na liečbu cholery.
Nevieme, aký účinok mala táto liečba, ale snaha o liečenie ľudí bola. Z 2400 obyvateľov obce zomrelo 200 ľudí. On choleru nedostal a stal sa hrdinom doby.
Svoju lásku k prírode prejavil nielen chovom včiel, ale aj tým, že v marci v roku 1866 sa pričinil o vznik ovocnej škôlky. Na výsadbu stromčekov poskytol časť svojho vlastného pozemku.
Významný včelár podporoval aj výsadbu stromov
Paulík bol v širokom okolí vychýreným včelárom. Bol prvým včelárom v Uhorsku, ktorý začal používať debničkové úle s klietkami. O jeho práci a úspechoch sa písalo v súdobej uhorskej literatúre :”Magyarorszíg jeles méhészei” /Významní včelári Uhorska/. Ako prvý včelár v Uhorsku odoberal odborný včelársky časopis Bienenzeitungen vydávaný v Nemecku.
Svoje bohaté skúsenosti odovzdával svojim súčasníkom. Mnoho návštev chodilo si prezrieť jeho včelín, umiestnený v katastri obce. 21. augusta roku 1880 bol na zjazde Uhorského včelárskeho spolku menovaný čestným členom spolku. Na medzinárodnom včelárskom kongerese v Kolíne bol menovaný za zástupcu uhorských včelárov.
Ukázalo sa, že chov včiel je finančne výnosný. Gabriel Paulík však patril k tým vzdelancom svojej doby, ktorý svoj um, talent a sily vložil do hospodárskeho a kultúrneho rozvoja svojho regiónu a svojho ľudu.
Tomu, že to bolo naozaj tak svedčí i skutočnosť, že tretinou nákladov prispel v roku 1873 na postavenie sochy Panny Márie Nepoškvrneného počatia, ktorú postavili pri kostole.
Socha je z vápenca a veriaci jej dodnes vzdávajú hlbokú úctu. Niektoré pobožnosti v jarnom a letnom období sa v minulosti konali pri tejto soche. V súčasnosti sa tam začínajú obrady na Kvetnú nedeľu.
Jeho pamiatku pripomínajú sochy, hrob aj pamätná tabuľa
Gabriel Paulík zomrel 26. mája 1882 v Palárikove, kde je aj pochovaný. Pri hlavnom kríži starého obecného cintorína sa nachádza jeho hrob. Pomník – sochu nadživotnej veľkosti dala postaviť Gabriela Gálová.
Na budove Farského úradu sa nachádza pamätná tabuľa, pripomínajúca, že tu pôsobil rímskokatolícky kňaz a národný budteľ v rokoch 1844 – 1882.