ROZHOVOR: Peter Konečný a Dominik Bari v Nových Zámkoch

V utorok, 8.1.2019, prišiel do nášho kina diskutovať filmový kritik Peter Konečný a filmár Dominik Bari. Diskusia bola spojená s premietaním dokumentárneho filmu Ojmjakon o najchladnejšom obývanom mieste na zemi, ktorý bol kvalifikovaný na Oscara.

Počas diskusie sme sa dozvedeli mnoho o slovenských dokumentárnych filmoch, ale i o zákulisí natáčania filmu o Ojmjakone. Peter Konečný nám ukázal kvalitné slovenské dokumentárne filmy a zistili sme i viac o ich autoroch. Prinášame Vám rozhovor s Dominikom Barim a Petrom Konečným.

Dominik Bari:

Ako ste sa dostali k tomu že chcete byť filmár?

Ja že chcem byť filmár? Pôvodne som začínal ako herec v takom študentskom alebo teda ochotníckom divadle. Tam som prvýkrát zažil prácu režiséra a dramaturga a všetkých členov kreatívneho tímu. Chcel som aj ja zažiť nejakú kreatívnu prácu, vytvoriť si nejaký vlastný dramat. Otec vtedy vlastnil Panasonic videokameru, ktorú som si požičal a natočil som svoj prvý amatérsky film, keď som mal  10 rokov. Výsledok vtedy nestál za veľa ,ale bol to dôležitý moment v mojej kariére, kedy som si uvedomil, že čomu by som sa chcel venovať a čo ma baví. Tak som sa tomu venoval aj ďalej počas strednej školy, napriek tomu že som bol na gymnáziu. Potom som prešiel do Paríža, z Paríža do Londýna a tak nejak  som dnes tu.

Rodičia vás podporovali hneď, keď ste sa im zverili s tým, že by ste chceli byť filmár alebo vás  skôr chceli na nejaké iné povolanie?

Skôr inklinovali k tomu, že by som mal ísť študovať niečo iné, ako napr. psychológiu, lebo toto viem robiť stále popri tom. To je síce pravda, ale potom ako ma to pohltilo úplne, tak pochopili, že asi zo mňa nebude ani právnik ani ekonóm či lekár. Podporili ma a aj vďaka nim som dnes tam kde som.

Prečo ste sa rozhodli práve pre dokumentárne filmy?

Toto je ten paradox. Ja som sa nerozhodol pre dokumentárne filmy, ono to nejak tak vznikalo. Moja špecializácia sú vizuálne filmové efekty a CGI. Tieto dokumenty vznikajú tak popri, keď mám čas ,lebo na dokumenty nepotrebuje človek nejaký vážny rozpočet, takže sa to dá zrealizovať aj lacno a to mi poskytuje určitý priestor.

Tento dokument zožal obrovský úspech, pozvali vás ako režiséra aj na natáčanie iných filmov?

Určite mi tento dokument otvoril nové dvere. Nezakladám na tom ,predsa len je to študentský film, ktorý nemá za sebou distribútora ani producenta. Zastupoval som ho sám ,aj právne, takže ako najväčšiu výhru v rámci tohto projektu vidím to, že som sa napriamo rozprával s televíziami, akadémiou a áčkovými filmovými festivalmi. Pochopil som ako funguje programing v televíziách, taktiež mi to otvorilo nové dvere. Mám tam kontakty a všetko toto plánujem použiť pri realizácii svojich ďalších projektov. To vnímam ako také najväčšie plus toho –  tie dvere, ktoré sa mi otvorili po tomto dokumente.

Ako sa vám dnes páčilo v Nových Zámkoch?

Som prvýkrát v Nových Zámkoch, bola tu fajn atmosféra, prišlo veľa ľudí, čo ma prekvapilo. V Košiciach sme mali plno ,ale keďže som Košičan, tak tam mám celkom silný fanklub. Bolo to zaujímavé, ľudia dávali pozor a teší má táto účasť, ktorá tu dnes bola.

Ďakujem za váš čas, chcete ešte niečo povedať čitateľom?

Pozdravujem Nové Zámky, som veľmi rád, že ste prišli a dúfam, že budem mať možnosť prísť sem aj nabudúce, keď budem mať  ďalší projekt. Chcel by som poďakovať aj Eve Labajovej, ktorá to tu celé spískala, takže ďakujem veľmi pekne.

Aká bola vaša reakcia keď ste sa dozvedeli, že ste pozvaný prísť sem prezentovať váš film?

Ja som sa tešil, Eva mi napísala, lebo čítala  časopis Forbes, kde som robil rozhovor a ona mi hneď napísala, že či by som nechcel prísť do Nových Zámkov to nejako odprezentovať. Ja hovorím, že jasné, určite, pôvodne ešte malo byť ďalšie predstavenie v Bratislave, ale to už nestíham kvôli tomu, že sa musím vrátiť do Londýna. Takže Nové Zámky a Košice sú jediné dve slovenské mestá, kde sa tento dokument dal vidieť na veľkom plátne.

Peter Konečný:

Vy ste už prišli do Nových Zámkov po druhýkrát, ako sa vám páčilo?

Ja tu nie som po druhýkrát, začínal som tu pred 7 rokmi, ešte v inom priestore. Ja som tu možno už aj pätnásty alebo dvadsiatykrát. Páči sa mi v Nových Zámkoch, mám to šťastie, že robím robotu, ktorá zahŕňa veľa cestovania a Nové Zámky sú jedno z miest, kam chodím, takže super. Kino je rekonštruované a som veľmi rád, že toto kino, táto jednosálovka, vyzerá tak, ako vyzerá. Je to komfortné pre ľudí a robia sa tu dobré projekty, hrajú sa tu dobré filmy, to je presne to, čo má takéto kino robiť.

Ako hodnotíte dnešné publikom?

Som veľmi rád, keď  na dokumentárny film príde toľko ľudí, to je veľká vec. Aj na tie moje prednášky, som rád, že bolo vypredané, to sú veľmi príjemné veci. Na to, koľko majú Nové Zámky obyvateľov, tak chodí v podstate toľko isto ľudí, ako vo veľkých mestách ako je Bratislava alebo Košice.

Dnes ste rozprávali veľa o dokumentoch, ktorý je váš najobľúbenejší dokument?

Je ich veľa, slovenský?

Áno, Slovenský

Myslím, že jeden z mojich najobľúbenejších je film Patrika Lančariča, ktorý sa volá „Hrana: 4 filmy o Marekovi Brezovskom“.  Film o Marekovi Brezovskom určite považujem za jeden z najlepších dokumentov.

Pána Bariho ste poznali už predtým ?

Nie, dnes sme sa prvýkrát stretli.

Zaujala Vás jeho tvorba?

Áno, síce som videl iba dva jeho filmy, ale myslím si, že je tam veľký potenciál. Ten chalan vie rozprávať obrazom, vie rozprávať príbeh a vie to robiť tak, že ak bude mať dobré témy a bude mať čas, energiu a peniaze, tak sa môžeme tešiť na ďalšie dokumentárne filmy.

Máte veľmi veľa skúseností, nezamýšľali ste sa niekedy nad tým, že by ste skúsili natočiť film?

Toto je veľmi obľúbená otázka. Veľa ľudí sa ma to pýta. Ja osobne si myslím, že mám problém, že by som nedokázal urobiť film s ktorým by som bol spokojný, pretože mám na filmy také nároky pri ktorých viem, že by som ich ako tvorca nevedel naplniť, čiže radšej do toho nejdem.

Myslíte, že by ste si dali príliš vysoké ciele?

Myslím, že áno a myslím si, že by som to nedokázal. Podľa mňa je rozdiel o filmoch rozprávať, písať, analyzovať ich alebo ich  nakrúcať, tieto dve formy sa málokedy spájajú. Je veľmi málo kritikov, ktorí vedia točiť filmy a je veľmi málo tých, čo točia filmy a vedia o filme rozprávať. Tie svety sú odlišné a je to tak v poriadku, je to tak dobre. Ja osobne som si film skúsil na vysokej škole, skúsil som si nakrúcať a veľmi ma to nebavilo. Bolo to pre mňa utrpenie a viac ma baví na filmy pozerať a rozprávať o nich ako ich točiť.

Ďakujem za váš čas, chceli by ste niečo povedať čitateľom?

Nech pozerajú slovenské filmy, pretože to treba.