Motokáry sú pre mnohých len zábavkou na voľný čas. Pre deväťročného Dominika a jeho rodinu sa však stali životným štýlom. V rozhovore s jeho otcom Tiborom Stégmárom nahliadneme do zákulisia detského motošportu, kde nestačí len talent – rozhoduje najmä odhodlanie, tímová práca a rodinná podpora.
Dominik je ešte len na prvom stupni základnej školy, no na svojom konte už má niekoľko významných úspechov – vrátane titulu majstra Moravského pohára či výhry na svetovom finále pretekov v Taliansku. Jeho príbeh je dôkazom, že aj zo Slovenska sa dá zamieriť na svetové pódiá. Za úspechom však stojí množstvo driny.
Ako sa váš syn dostal k motokáram? Kedy ste si všimli, že má talent?
Dostali sme sa k tomuto športu úplne náhodou, keď sme išli okolo motokárovej haly FIBO karting v Nových Zámkoch. Započul zvuk motorov a chcel to pozrieť. Najprv som vzdoroval, nakoľko dovtedy sa bál všetkého, čo bolo trošku hlučnejšie.
Nemyslel som si, že to môže byť pre neho zaujímavé, no nakoniec ma presvedčil. Mal vtedy päť rokov a o dva mesiace sme boli na jeho prvom preteku. Múdri hovoria, že talent je len desať percent úspechu. Zvyšok je drina.
Neviem, či má talent na šoférovanie, ale viem, že má talent na tú drinu. To je jeho silná stránka. Veľmi rýchlo sa učí a dôveruje tímu. Keď mu povieme, že do zákruty musí vletieť 70 km/h rýchlosťou, aj keď to na prvý pohľad nedáva zmysel, on to bez rozmýšľania spraví.
Čo ho na tomto športe najviac baví?
„Baví ma, že môžem ísť rýchlo – až 90 km/h na rovinke a okolo 50–60 km/h v zákrutách. Môžem predbiehať súperov a že chodíme do Talianska,“ odpovedá Dominik.
Ako vyzerali jeho úplne prvé preteky?
Skončil predposledný. Ale úprimne povedané, výsledok ma vôbec nezaujímal. Páčilo sa mu to. Ja som bol rád, že on je rád. Myslel som si, že možno absolvujeme pár pretekov, potom ho to prejde. Nestalo sa tak.
Kde trénujete? Máte k dispozícii vlastnú motokáru alebo si ju prenajímate?
Motokáru nevlastníme. Pretekáme pod tímom ROTU KARTING TEAM z Nových Zámkov, ktorý motokáry vlastní a oni nám ju pripravujú a opravujú z preteku na pretek. Naša starosť je pilot!
Jazdecké zručnosti trénujeme najprv na simulátore, potom vo FIBO KARTING, následne na vonkajších tratiach – hlavne pred pretekmi. Raz ročne chodíme aj na týždenné sústredenie do Talianska, keďže tam otvárajú dráhy už vo februári. Kondičný tréning robíme zatiaľ doma a tiež trénuje s futbalovým tímom SSC Fénix.
Koľko času týždenne venujete tréningom a cestovaniu?
Koľko sa len dá, ale snažím sa to krotiť, aby to nešlo na úkor detstva. Stále má len deväť rokov. Zväčša to vychádza na tri krát do týždňa (jeden krát technika a dva krát kondička).
Cestovanie je už iné „kafé“. Teraz preteká v talianskom EASYKART TROPHY a všetky preteky si vyžadujú približne 900 kilometrovú cestu. Absolvujeme osem pretekov ročne, väčšinou vyrážame v stredu večer a domov dorazíme v pondelok ráno. To je pravdepodobne tá najnáročnejšia časť.
Kto mu v tejto ceste najviac pomáha – tréner, tím, rodina?
Áno. Všetci. Je typ človeka, ktorému radi pomôžu, nakoľko do toho dá maximum. Rodina príliš nemá na výber, ale pomáha nám každý člen úzkej aj širšej rodiny. A samozrejme TÍM s veľkými písmenami.
Neskutočnú prácu odvádzajú na pretekoch aj mimo nich. Je to naša motokárová rodina – v dobrom aj v zlom.
Učíme sa spolu, keďže sme mladý tím. Vyhrávame, prehrávame, tešíme sa a plačeme spolu! Je to úžasný pocit a myslím si, že ak si Dominik z motokárovej kariéry odnesie len to, že sa má pracovať v tíme, už sa toto celé oplatilo.
Spomínate titul majstra Moravského pohára – aké to pre vás bolo? Aké ďalšie úspechy dosiahol?
Áno, vlani vyhral Moravský pohár v kategórii EASYKART 60 – U9. Bol to náročný rok, kde sa nám prihodilo viacero problémov. Mali sme veľa smoly a k tomu veľmi silných súperov. Bola to veľmi dobrá skúsenosť. Počas jeho krátkej kariéry sa v každom roku umiestnil v prvej päťke, čo je tiež úspech.
Ale musím spomenúť ešte pretek na svetovom finále v Taliansku v roku 2023. Deti do 8 rokov kvôli talianskym zákonom nemôžu pretekať, ale organizujú im „simuláciu“ pretekov, kde každé dieťa dostane rovnaký pohár. Ten pretek Dominik vyhral. Bol to úžasný pocit.
Ako sa mu darí v talianskom pohári? V čom je rozdiel oproti slovenským alebo českým súťažiam?
Taliansky pohár je veľmi náročný. Hlavný rozdiel je v organizácii – Taliani to robia z vášne k športu, čo je vidno.
Veľký rozdiel je aj v množstve kvalitných súperov. Kým u nás v kategórii sú zvyčajne traja-štyria jazdci bojujúci o víťazstvo, tam je ich 15 a ďalších 10 je tesne za nimi.
Taliansko je to najnáročnejšie, čo naša kategória ponúka. Momentálne sa Dominik drží na 4. mieste v celkovom poradí, ale už vidíme, že reálne máme na 2.–3. miesto. Tak sa o konečné pódium chceme pobiť. Je bojovník, takže určite do toho dá maximum.
Aké sú jeho ambície do budúcnosti – má už nejaký športový sen?
Ak túto otázku dostane väčšina detí, hneď odpovie: Formula 1. Uňho to tak úplne nie je. Nehľadí až tak dopredu.
„Mám aj také plány, nakoľko pretekám so synom slávneho šéfa MERCEDES F1 TEAMu. Chcem ukázať Totovi Wolffovi, že nie som len tak hocikto a chcem vyhrať svetové finále. Potom si ma možno vyberie do tímu,“ hovorí Dominik.
Motokáry sú pomerne náročný šport – ako zvládate finančnú stránku? Máte sponzorov alebo hľadáte podporu?
Je to náročný šport, ale nie je len pre bohatých. Keď prídete niekedy do paddocku, uvidíte zanietených ľudí, ktorí pretekajú namiesto dovoleniek. Je to životný štýl.
Peniaze však určite treba. Čím vám to ide lepšie, tým viac peňazí treba. Šetríme, kde sa dá. Hlavným sponzorom je rodina a tiež tím. Je úžasné, že cestovateľský portál FIREFLIES a firma METABOND nás podporujú už viac rokov. Neustále však hľadáme nových partnerov, aby sme mohli konkurovať tým najlepším.
Ako vnímate záujem o motokáry na Slovensku? Je dostatočné zázemie, infraštruktúra?
Pretekári sú. Infraštruktúra nie je – a zrejme preto nie sú ani diváci. V Taliansku ľudia chodia pozerať preteky ako u nás na futbal. Na Slovensku ani nevedia, kedy a kde je pretek.
U nás je to hlavne biznis ako každý šport. Len sa zamyslime – prečo je jednoduchšie ísť si zatrénovať do Rakúska alebo Maďarska ako do tzv. Slovenského karting centra?
Čo by pomohlo slovenskému motokárovému športu získať viac pozornosti?
Menej závisti, viac profesionality. Menej biznisu, viac oddanosti!
Ako ako rodič vnímate riziká tohto športu?
To je otázka skôr na manželku. Ja si myslím – ba som presvedčený –, že tento šport je bezpečnejší ako futbal. Viem, že jazdia rýchlo, ale uvedomujú si to. Navyše, podmienky sú kontrolované.
Trate sú prispôsobené, certifikované. Prvá pomoc je zabezpečená na všetkých pretekoch. Samozrejme, čert nikdy nespí – ale to platí v každom športe.
Má váš syn aj iné záľuby mimo motokár? Ako zvláda školu popri športovej kariére?
Môj syn je perpetuum mobile :D. Chce vyskúšať všetko a robiť všetko. Škola mu našťastie problém nerobí – ba myslím si, že mu šport pomáha. Keď treba, vie sa skoncentrovať a podať výkon. Má aj motiváciu – vie, že k motokáram potrebujeme aj podporu školy, učiteľov a spolužiakov. Týmto ďakujem každému zo ZŠ G. Czuczora!
Jeho otec tvrdí, že hoci Dominik je ten, koho všetci vidia na trati, úspechy v motokárach rozhodne nie sú zásluhou jednotlivca.
„Jeho výsledky sú prácou mnohých ľudí. Manažér tímu, mechanik, mentálny tréner, telemetrista, tréner… Deň čo deň pracujú na tom, aby Dominik dosiahol čo najlepšie výsledky. Ďakujeme každému z nich,“ vysvetľuje.
Komentáre